V čase, keď sa mal narodiť Buddha, sa po celom svete objavilo ako predzvesť jeho narodenia veľké množstvo zázrakov. Santalové lesy začali kvitnúť a uprostred každého kontinentu vyrástlo 84 miliónov liečivých bylín. Matka Mája dala život budúcemu Buddhovi v malom mestečku Lumbíny, ktoré sa nachádza v dnešnom Nepále. Počas pôrodu, ktorý sprevádzalo mnoho zázračných znamení, nemala žiadne bolesti. Na štyroch svetových stranách vyrástli pod Buddhovými šľapajami lotosové kvety. Jeho otec, kráľ Šuddhódana, vidiac všetky tieto zázraky, ho pomenoval Siddhárta, „ten, ktorý naplní každý účel".

Ako dieťa, Siddhárta prejavoval špeciálne schopnosti v učení a veľmi skoro predčil i svojich učiteľov. Vďaka jeho jemnosti a milej povahe ho volali „mudrc rodu Šákjov” - Šákjamuni. Jeho otec mu dožičil všetko, len aby ho ochránil pred nešťastím a utrpením. Princ si do svojich 29 rokov žil ako nesmrteľný boh, zakúšajúc iba radosti a potešenie zo života.

Raz, pri návšteve mesta, uvidel na štyroch stranách paláca starca, chorého muža, mŕtvolu a pilného askéta. Zamyslel sa nad významom kráľovského života a pomocou nahromadených zásluh a požehnania buddhov, sa rozhodol opustiť kráľovský život. Zrieknuc sa svojej pýchy, mladý princ obrátil svoju myseľ jednobodovo k osvieteniu. Vediac, že už nie je žiaden čas na márnenie, princ o polnoci na koni opustil palác a oddal sa asketickému životu na brehoch rieky Nairandžana, kde meditoval neprestajne po dobu šiestich rokov. Každý deň jedol jedno zrnko zo stromu džuniper a intenzívne sa snažil o extrémne asketické cvičenia.

Cítil, že tieto cvičenia tela a reči nenapĺňali túžby jeho srdca. Vo chvíľke úplného vyčerpania mu mladá dcéra brahmana ponúkla misku sladkej kaše z ryžového mlieka s medom, ktorá obsahovala esenciálne živiny mlieka tisícich kráv. Vtedy pochopil, že ho asketické cvičenia nedovedú k osvieteniu a že cesta osvietenia je stredná cesta medzi dvoma extrémami. Vypitím ryžového mlieka jeho telo ožilo a pokožka zažiarila leskom zlatého chrámu.

Dosiahnutím 35 roku života sa bódhisattva priblížil k plnej realizácii. Odcestoval do Bódhgaje, kde pod stromom Bódhi zložil sľub a povedal: "Aj keď moje telo schradne, moja pokožka a kosti sa rozložia, budem tu sedieť bez pohybu tela, kým nedosiahnem dokonalé osvietenie."

Bódhisattva pochopil, že ak neprivolá sily negativity, nedosiahne cieľ. Preto pomocou psychických schopností privolal démona Máru a hordu jeho vojakov. Pokúšali sa bódhisattvu zničiť, ale vďaka sile jeho lásky a súcitu ich premohol. Pred východom slnka očistil aj najjemnejšie znečistenia mysle a dosiahol dokonalé osvietenie.

V tridsiatich piatich rokoch života sa Šákjamuni stal dokonale realizovaným Buddhom. Do svojho odchodu z fyzického tela viedol Buddha štyridsať päť letných ústraní a otočil Kolesom dharmy nespočetne krát, vysvetľujúc učenia ako o konečnom, tak aj o prechodnom význame. Počas týchto zhromaždení boli prítomní Buddhovi najbližší žiaci Šáriputra a Maudgaljajána spolu s mníchmi bódhisattvami, mníškami i laickými praktikujúcimi.

Vysvetľujúc pominuteľnosť a podnecujúc odriekanie v žiakoch, ktorí sú pripútaní k extrému toho, že sú veci trvanlivé a nemenné, si v meste Kušinagar, medzi párom stromu sala, ľahol na pravý bok, položil jednu nohu na druhú a vstúpiac do nirvány odovzdal posledné učenie vo fyzickej forme.